Autor: Matúš Mirossay
V skratke
St. George bol pre mňa jediný dôležitý cieľ sezóny. Hoci plávanie v studenej vode sa mi nepodarilo podľa predstáv, vo zvyšnej časti pretekov, v mojich dvoch lepších disciplínach, som najprv prekonal svoj wattový rekord na bicykli a potom vyrovnal svoj bežecký rekord na polmaratóne. Finišoval som na náročnej trati s veľkým prevýšením s časom 4:17:39 na 22. mieste v kategórii 30-34 rokov.
A celý príbeh?
Začnime pár dní pred štartom. Termín sa blížil a ja som popri značnom pracovnom vyťažení musel na poslednú chvíľu meniť ubytovanie a letenky, čo mi na pohode nepridalo. Nakoniec som zvolil stratégiu ostať prvé 4 noci v Las Vegas resp. v časti Henderson, a až potom sa presunúť do St. George, 130 míľ smerom na severovýchod. Jeden z dôvodov bol, že ak by mi cestou zablúdila batožina, budem blízko letiska. A táto prezieravosť sa vyplatila. Kufor s oblečením dorazil 3 dni po prílete. Moje malé odporúčanie je - všetky dôležité veci mať v príručnej batožine. Bral som tretry, bežeckú obuv, prilbu, kombinézu, a dokonca aj neoprén.
Po presune do St. George, 5 dní pred štartom, ma čaká namiesto horúčav síce slnečno, ale chladné teploty medzi 11-14 stupňov. Adaptácia na teplo, ktorú som robil doma, bola bezvýznamná, ale horšie by to bolo naopak. Chlad mi sedí oveľa viac.
V taper fáze, v tréningoch v posledných dňoch, som sa cítil super a zodpovedali tomu aj ranné hodnoty HRV, srdcovej variability, v MySASY.
V St. George, resp. v časti Washington som sa pripojil k Patrikovi Čurilovi z Tri2Fly, ktorý bol aj s rodinou, a Jurajovi Polákovi z 3NT, ktorý docestoval so “šéfom” tímu Peťom Králikom. Musím povedať, že hoci som sa s chalanmi bližšie dovtedy nepoznal, rýchlo sme si vytvorili veľmi dobrú atmosféru a pohodu. V piatok sme si pozreli preteky žien. Všetky majú môj obdiv, nakoľko mali ešte o 3 stupne chladnejšie, ako my v sobotu. V piatok poobede sme zaniesli bicykle do depa pri Sand Hollow Reservoir a oddelené bežecké depo sme mali priamo v centre St. George.
Deň "D"
V sobotu 29.10. mám budík na 5:00. Ako obvykle zmeriam HRV cez MySASY. Superkompenzácia 121, zelené čísla, výborne! 6:50 vyrážame z domu do Sand Hollow.
Depo vybavím ešte po tme. Do boxu tlačím Sponser gély a Muscle Relax Shot. Nafúkam Pirelli P ZERO TLR SL na ~6,8 baru. Cesty sú tu drsnejšie, verím, že ma tieto gumy podržia tak, ako doteraz. S východom slnka obliekam neoprén. Pod kombinézu si dávam na hrudník mäkkú plastovú fóliu. Jedinú zbraň proti 9 stupňovej teplote na bicykli. Žiadna vesta, bunda už vôbec. Aero is everything.
Plávanie
Moja kategória štartovala 8:16 vo forme “rolling start”, 10 ľudí každých 15 sekúnd. Do vody sa rozbieham asi v polovici 500 členného štartového poľa. Prvá desiatka má za sebou už tretinu plávania. Nevadí, počíta sa čistý čas a ja si dnes idem vlastné preteky.
Odštartoval som s vervou a po chvíli som sa radšej rozhodol jemne zvoľniť, sily ešte budem potrebovať. Možno aj preto mi plávanie veľmi neubieha a bóje každých 100m míňam relatívne pomaly. Asi od 20. minúty chytám dobrý rytmus a cítim aj rýchlosť. Čas 32:53 na 1900m je však až 2 minúty za mojím očakávaním. Nerobím si z toho ťažkú hlavu, všetko mám pred sebou.
Cyklistika
Už v depe obieham približne 100 ľudí v celkovom poradí a začína moja “misia”. Nohy mám okamžite pripravené na vysoký výkon, tlačím podvedome 290-300W bez toho, aby som to musel regulovať pohľadom na Garmin. Pirelli svištia diaľnicami Utahu, predbieham jedného pretekára za druhým a nedávam nikomu šancu sa ma držať. V rýchlych otvorených zjazdoch jemne zvoľňujem, sústredím sa na aerodynamiku a šetrenie síl.
Na 65. kilometri už v nohách cítiť, že máme niečo za sebou. Čaká ma niečo cez 6km dlhé stúpanie cez ikonický Snow Canyon, v ktorom už dosť trpím, ale zvládnem ho za 16 minút s priemerom 318W, tak ako som plánoval. Hore mám NP 290W a čaká ma už len rýchly zjazd do mesta. Tam opäť čo najviac využívam aerodynamiku.
Mám za sebou 90km v čase 2:15:41, 40km/h, 1200m prevýšenia.
Výživa. “Carbs”
Ako cyklista som nikdy výživu počas pretekov neriešil cez čísla. Šupol som vždy odhadom nejaké gély, nejaké banány, a ak som mal kŕče alebo som v závere vyhorel, nikdy som to nepripisoval výžive.
Až pár pokazených triatlonov ma naučilo rozdiel medzi dobre či zle zásobeným a hydratovaným organizmom. Polmaratón je vždy polmaratón a nohy sa tam “zvesiť” nedajú.
Nutričný plán na preteky som postavil na overených doplnkoch Sponser. Competition iónový nápoj, 3x Liquid Energy PLUS gél na bicykli, jeden na behu + cola každú bežeckú občerstvovačku. Zatiaľ nedokážem prijať viac ako 90-100g cukrov za hodinu. Oproti pro levelu, kde sa ide pri týchto high-aerobic zónach 120g a viac, musím určite do budúcej sezóny trénovať aj žalúdok. A preto aj moje odporúčanie znie - nenechať sa zlákať a predháňať sa, kto dá viac cukrov. Pre netrénovaný žalúdok v záťaži to môže mať dosť nepríjemné následky.
Od Sponser-u ešte beriem 2x Muscle Relax Shot, ampulka s kyslou “uhorkovou šťavou”. Jej chuť si treba vytrpieť, ale funguje výborne, uvoľní svalový tónus, oddiali únavu a kŕče. Prvú dávam okolo 50 km na bicykli, druhú po 4-5 km behu.
Beh
IRONMAN 70.3 Zell am See a aj Doksy Race v septembri ma povzbudili v tom, že dokážem behať rýchlo (moje rýchlo :)) aj na unavené nohy. Tesne pred vjazdom do depa o sebe vôbec nepochybujem, všetko robím strojovo presne. Vyzúvam tretry, zoskakujem z bicykla, podávam ho dobrovoľníkovi. Úplne super, že sme aj amatérski pretekári mali takúto “pro-level” starostlivosť.
Beriem tašku, rýchlo obúvam moje Metaspeed Sky+ a vybieham z depa hore smerom na Diagonal Street, jedinú diagonálnu ulicu v St. George.
Prvých 5 km okruhu stúpa takmer stále nahor. Bolí to, hlava má pocit, že ideme pomaly ale telo nepoľavuje. Kopec končí tromi prudkými schodovitými výbehmi. Akonáhle sa profil vyrovná, naberám rýchlosť, ide to super. Druhú časť okruhu pípajú kilometre v tempe 3:35. Dostávam sa do relatívne komfortnej zóny.
Druhé kolo na Diagonal street mám pocit, že ulica je nekonečná. Súvislá masa pretekárov už zo všetkých vekových kategórií v oboch smeroch ešte viac prehlbuje vzdialenosť, ktorú potrebujem prekonať. No hlava sa len prizerá, telo ide fantasticky, aj rýchlejšie, ako v prvom kole. Tri posledné “schody” idem na maximum, ako by mal byť cieľ tam hore.
Chcem to už mať za sebou, naťahujem krok dolu z kopca. Ešte 6 km do cieľa, ale už viem, že nepoľavím. Niekde tam ma povzbudí aj rodina Čurilovcov. Fantastický fanklub a support má veľký podiel na tom, že držím tempo v zbehu okolo 3:35.
18. - 20. kilometer je agónia, už mám pocit, že nohy stoja, no to len z vysokej únavy som v nich stratil cit a bežím aj posledné 2km v tempe okolo 3:50. Vbieham na čierny koberec posiaty červenými M. Matne zazriem na hodinkách čas behu 1:22:… tempo 3:56/km, o 20sekúnd za osobákom zo Šamorína.
Vedel som, že som silnejší ako kedykoľvek predtým, ale teraz je to spečatené. Netuším celkový čas, netuším poradie, ale viem, že som išiel perfektne. V cieli si niekoľkokrát zakričím a potom sa na pár sekúnd zvalím do trávy. Plačem, smejem sa, plačem aj keď píšem tieto riadky. Je to nepopísateľná emócia. Po tisíckach hodín práce jeden moment, ktorý ti povie, že si to robil správne.
Pár minút neskôr si pozerám svoj čas a umiestnenie:
22. miesto v kategórii zo 475 najlepších triatlétov na svete vo veku 30-34 rokov.
145. miesto zo všetkých kategórii vrátane profesionálov (109. medzi amatérmi)
Patrím medzi top 5% na svete.
Som spokojný. Potom dostanem do ruky telefón a zisťujem skutočnú váhu tohto výsledku. V notifikáciách mám záplavu gratulácií. Preteky sledovala celá rodina, všetci bližší priatelia a ja im za to aj tu chcem veľmi pekne poďakovať. S dodatkom, že chcem a viem byť ešte lepší!
Tu končí sezóna 2022. Ak chceš vedieť to najdôležitejšie, teda ako som sa na tento deň pripravoval, čítaj ďalej.
Príprava
26.10.2021 mi do inboxu pristál email: 2022 IRONMAN 70.3 World Championship Slot Acceptance. Super, iba že som vtedy ležal v posteli s covidom a vysokou teplotou. Príprava teda nezačala najlepšie a návrat do akej-takej výkonnosti trval, pre mňa, nekonečné týždne.
Počas 16 rokov, čo som sa venoval cyklistike a teraz triatlonu som nikdy nemal sezónu dlhú až do konca októbra. Väčšinou som približne v polovici septembra pociťoval miernu únavu, zhoršenie výkonnosti a telo už nereagovalo dobre na ťažšie tréningy. Už len predstava náročných úsekov, ktoré som zvykol trénovať vo februári a marci ma bolela. Ak som chcel vyladiť formu na dátum 29. októbra, musel som celý rok naplánovať inak.
Rok som začal veľmi opatrne. Posunul som jarné sústredenie až na začiatok apríla, namiesto obvyklého konca februára. Prvý štart bol na konci mája na Championshipe v Šamoríne. Hoci som tam bežal osobák na polmaratóne, cyklistická časť bola z mojej strany slabšia. No nerobil som si z toho ťažkú hlavu. Na ďalších pretekoch CZECHMAN si robím osobák na half-iron-distance 4:09:49, ale Challenge Walchsee (AUT) dokončujem neúspešne po žalúdočných problémoch.
Začiatkom júla som naplánoval jeden ľahký týždeň, kedy som znížil tréning na 50% objemu, vypustil intenzitu a dobre si oddýchol aj psychicky.
Tréningovo náročné leto sa podpísalo na únave v auguste na pretekoch v Moste (CZE), kde som preteky nedokončil. Bol to budíček aby som prehodnotil, či intenzity a objemu nebolo veľa, a či vôbec vydržím do októbra. Dva týždne na to na IRONMAN 70.3 Zell am See (AUT) už idem výborne a o ďalšie dva týždne obhajujem celkové víťazstvo na Doksy Race (CZE).
Posledné 2 týždne v septembri som absolvoval sústredenie “doma” pod Tatrami a čo sa týka intenzity, prekonal som všetky doterajšie limity. Cítil som sa výborne a bolo to vidieť aj na číslach. Jediným otáznikom bolo, či sa mi po vymrazených tréningoch podarí ešte nejako adaptovať na teplo.
Od 3. do 16.10. som znížil objem aj dĺžku intenzívnych úsekov na 75%. V rýchlych tréningoch som sa už ale vôbec nešetril a vysoká intenzita mi práve veľmi chutila. Bicykloval som už len vo vnútri pri teplotách okolo 27 stupňov aby som telo nachystal na vysoké výdaje a príjmy tekutín. Ako som písal vyššie, nebolo to nakoniec potrebné, ale ako sa hovorí, šťastie praje pripraveným.
20.10. som odlietal do Las Vegas, kde som sa postupne snažil prekonať jet-leg. Zaradil som tam ešte jeden ťažký tréning a pozitívne pocity z neho si budem pamäť rovnako ako samotné preteky, hádam do konca života. 24.10. som sa presunul do St. George a zvyšok už poznáte.
